Prečo je mediátor pri rozvode taký dôležitý alebo reálne príbehy ľudí, ktorých život postavil pred rozvod

Rozvod nie je len právny proces. Za každým rozvodom sú dvaja ľudia. Ich spoločný príbeh, roky života, deti, majetok, spomienky, sklamania, ale aj obavy z toho, čo bude ďalej. Človek, ktorý sa rozvádza, často nevie, čo ho čaká. Neviete, ako bude reagovať druhá strana, ako sa dohodnete na deťoch, čo bude s bývaním, majetkom alebo BSM. A popri všetkých praktických otázkach sa človek musí vyrovnávať aj s tým, že sa končí jedna dôležitá etapa jeho života. Práve v takomto období môže byť mediátor človekom, ktorý pomôže nielen hľadať dohodu, ale predovšetkým zorientovať sa v situácii, upokojiť chaos a vytvoriť priestor na rozhovor. Možno to najlepšie ukážu príbehy samotných ľudí.

 Volajme ju Lujza. Ako šestnásťročná sa zaľúbila do svojho prvého vážnejšieho partnera. Chodili spolu až do skončenia vysokej školy a o niekoľko rokov neskôr sa vzali. Krátko po svadbe zistila, že má manžel milenku. Ich manželstvo to však ustálo. Neskôr sa veci opäť skomplikovali. Na určitý čas sa od seba odlúčili, ale rozhodli sa dať svojmu vzťahu ešte jednu šancu. Potom Lujza zistila, že je tehotná. Ich manželstvo pokračovalo ďalej. Prišli radosti aj starosti, ktoré so sebou prináša narodenie dieťaťa. Neskôr sa im narodilo druhé dieťa. A práve v tom období sa začali od seba citovo vzďaľovať. Dôvody boli na prvý pohľad úplne bežné. Starostlivosť o deti si vyžadovala stále viac času a energie. Na starostlivosť o samotné manželstvo zostávalo čoraz menej priestoru. On to cítil a začal si žiť svoj vlastný život. Práca, záujmy a potom deti. Časom si našiel spriaznenú dušu v ženskom tele. Ženu, ktorá naplnila jeho nenaplnené potreby a túžby. Lujza tak niekoľko rokov žila so svojím manželom v spolužití bez životnej iskry, vzájomnej dôvery, lásky a otvorenej komunikácie. Bolo to, akoby žili v skleníku plnom zvädnutých ruží, ktorý stál uprostred rozkvitnutej a farebnej záhrady. Videli ju, ale nedokázali sa do nej dostať. A potom Lujza jedného dňa nabrala odvahu. Oznámila manželovi, že sa s ním chce rozviesť. On súhlasil. Keďže spolu už dlhší čas takmer nekomunikovali, Lujza nevedela, čo môže očakávať. S čím bude manžel súhlasiť a s čím nie. Kedy sa odsťahuje z ich bytu. Ako si rozdelia majetok. Ako budú fungovať ďalej. A potom prišiel deň D. Lujza dodnes opisuje svoje stiesnené pocity už z prvých minút po prekročení vchodu do budovy súdu. Všetko na ňu pôsobilo formálne a chladne. Bez ľudského tepla. Kontrola kabelky, či nemá zbraň. Pocit, akoby vstupovala do väzenia. Potom vstúpila do pojednávacej miestnosti, kde bol aj jej manžel. Súd ich rozviedol približne za 40 minút. Sudca sa ich opýtal, čo urobili pre záchranu manželstva  na Lujzinu odpoveď, že už nebolo čo zachraňovať, ich hneď rozviedol, keďže obaja s rozvodom súhlasili. A bolo po všetkom. Vyšli zo súdu spoločne a každý sa vydal iným smerom. Lujza kráčala po námestí so statusom rozvedenej ženy.Nebolo tam nikoho, kto by ju objal. Nikoho, kto by sa jej spýtal, čo cíti. Nikoho, kto by si vypočul jej myšlienky, obavy či strach. Tak rýchlo sa môže oficiálne ukončiť 24 rokov života s človekom, ktorý vám kedysi bol najbližší. A čo bolo ďalej? Lujza mediátora nenavštívila, hoci jej táto možnosť bola odporučená. Navštívila právnika, ktorý jej vysvetlil, ako sa právne rieši rozdelenie ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré rozvodom zaniklo. Dodnes však nevie, aký postoj k rozdeleniu majetku zaujme jej bývalý manžel, keď pride na lámanie chleba. O týchto veciach spolu totiž nekomunikujú. Dúfa len, že to všetko zvládne a  že sa so svojím bývalým manželom bude vedieť dohodnúť tak, aby to bola schopná zvládnuť.

Mária spomína na svoj rozvod v niektorých aspektoch podobne. Keď mala 58 rokov, jej manžel navrhol rozvod. Mária vedela, že nemá význam zotrvávať vo vzťahu, ktorý už nefunguje, a preto súhlasila. Rozvod prebehol rýchlo a hladko. Aj ona však vyšla z budovy súdu sama. So slzami v očiach prechádzala námestím a premýšľala nad tým, ako málo stačí na to, aby človek oficiálne získal status rozvedeného. A nikto sa jej nespýtal na jej pocity. Nikto sa nepýtal na situácie, ktoré počas manželstva prehltla v snahe vzťah zachrániť. Nikto sa nepýtal na energiu, ktorú roky premieňala na skutky v prospech partnera a rodiny. Obaja bývalí manželia neskôr skončili na antidepresívach a každý z nich si so sebou nesie rôzne vážne i menej vážne zdravotné problémy. Dnes žijú každý sám. A cítia sa osamelo. Mária svoj smútok a osamelosť zapíja vínom a snaží sa prežiť každý deň najlepšie, ako vie.

Niekedy človek nepotrebuje radu, ale potrebuje, aby ho niekto vypočul. Keď som bola na dovolenke, telefonoval mi zúfalý muž, ktorého práve opustila manželka spolu s ich malou dcérkou. Keďže som sa nachádzala mimo Slovenska, nemohla som mu ponúknuť osobné stretnutie. Rozprávali sme sa preto cez telefón. Bolo to dlhé rozprávanie. Počúvala som, ako sa muž na druhej strane linky snaží usporiadať svoje myšlienky a nájsť slová pre to, čo sa mu deje v srdci. Potreboval byť vypočutý, potreboval povzbudenie a praktické informácie. A v neposlednom rade si s niekým potreboval prejsť svoje predstavy o tom, ako môže vzniknutú situáciu riešiť. Potom sa ozval ešte niekoľkokrát. Cítila som, že hoci prežíva jedno z najťažších období svojho života, naše rozhovory mu pomáhajú. Posilňovalo ho, že mal informácie o tom, čo môže od rozvodu očakávať, aké formálne náležitosti ho čakajú a aké možnosti má. Počas niekoľkých telefonátov sme prešli všetko, čo potreboval vedieť. A keď mi povedal, že mu naše rozhovory veľmi pomohli, cítila som veľké naplnenie. Aj toto môže byť súčasťou práce mediátora. Pretože niekedy človek najskôr potrebuje pochopiť, čo sa s ním deje, aby bol vôbec schopný rozhodovať o tom, čo bude ďalej.

Jedného dňa ma telefonicky kontaktovala Gabika s tým, že by chcela zmeniť striedavú osobnú starostlivosti o deti vo svoj prospech. Dovtedy bola starostlivosť o deti medzi rodičmi rozdelená rovnocenne. Počas nášho rozhovoru však postupne vyšlo najavo, že potrebujú vyriešiť aj BSM, ktoré už viac ako rok a pol riešili za pomoci právnikov. Dohodli sme si termín stretnutia a stretli sme sa všetci traja. Nie je samozrejmosťou, že druhá strana sa nechá iniciátorom priviesť k mediácii. V ich prípade však obaja cítili, že potrebujú vyriešiť otázky, ktoré boli dôležité pre oboch, no dlhodobo sa im to nedarilo. A potom sa začala mediácia. Každý z nich dostal priestor povedať, čo potrebuje vyriešiť, ako by si predstavoval riešenie, čoho sa obáva, čo je pre neho dôležité a čo v tomto celom potrebuje od druhej strany. Postupne sa začali uvoľňovať emócie a krivdy, ktoré si v sebe dlhý čas niesli. Tých krívd nebolo málo. Nie všetko sa podarilo povedať pokojne. Nie vždy bola komunikácia dôstojná. Bolo však dôležité, že sa podarilo vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom mohli o všetkom hovoriť. A predstavte si, aká náročná musela byť diskusia medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa spolu viac ako rok prakticky nerozprávali. Potrebovali toho veľa dohodnúť, upraviť, ale aj napraviť. A výsledok? Po troch stretnutiach, z ktorých každé trvalo v priemere štyri hodiny, sa Juraj a Gabika dohodli na všetkých otázkach, ktoré boli pre nich podstatné. Gabika po vypočutí Jurajovej strany upustila od svojho pôvodného presvedčenia, že je potrebné meniť pomer osobnej starostlivosti o deti. Stačilo si podrobne vysvetliť, ako Juraj zabezpečuje starostlivosť o zdravotný stav detí. Práve táto otázka bola pre Gabiku veľmi dôležitá. A potom prišiel na rad spoločný majetok. To, na čom sa nedokázali dohodnúť ani za pomoci právnikov počas viac ako jedného roka, sa podarilo vyriešiť v rámci mediácie. Nebolo to jednoduché. Pri majetku sa často objavujú veľmi silné emócie. Každá vec môže mať svoju finančnú hodnotu, ale zároveň aj hodnotu emocionálnu. Keď však každý z nich dostal priestor vysvetliť, čo je pre neho z majetku dôležité, aké citové väzby má k jednotlivým veciam a aké obavy by mal z ich straty, začali sa na situáciu pozerať aj z perspektívy toho druhého. A dokázali nájsť kompromis, ktorý bol pre oboch prijateľný. Tému ich majetku sme uzavreli približne za sedem hodín spoločnej práce. Juraj a Gabika odchádzali z posledného mediačného stretnutia spokojní. Opadlo z nich napätie aj obava z budúcnosti. Obaja už vedeli, čo ich čaká a s čím môžu jeden od druhého počítať. A pomenovaním a prediskutovaním krívd, ktoré ich dlhodobo trápili, sa priepasť medzi nimi výrazne zmenšila. Je úžasné zažívať, aké pozitívne dopady môže mať mediácia na ľudí.

Kto vie, ako by sa vyvinula situácia v prípade Lujzy a Márie, keby sa v období svojho rozvodu rozhodli pre mediáciu? Som presvedčená, že v ich živote mohlo byť menej otáznikov a menej otázok, na ktoré nepoznali odpoveď. Mária by možno predišla zhoršeniu svojho zdravotného stavu, pretože by včas získala informácie o možnostiach, ktoré v jej situácii prichádzali do úvahy. Pri stretnutí s mediátorom by mohla zo seba dostať všetko, čo v sebe dlhodobo nosila. A už samotný fakt, že by ju niekto vypočul, by jej mohol pomôcť začať sa na celú situáciu a najmä na seba pozerať z inej perspektívy. Ale nemusela by na všetko zostať sama. Lujza by už od začiatku vedela, čo jej bývalý manžel očakáva pri delení majetku a nemusela by mať obavy z nejasnej budúcnosti.

Človek pri rozvode nepotrebuje iba právnu radu. Každý z nás sa na seba a na udalosti, ktoré sa nám v určitých obdobiach života dejú, potrebuje niekedy pozrieť inými očami. Práve pri rozvode je to mimoriadne dôležité. Človek totiž nerieši iba právne otázky. Rieši svoj domov. Svoje deti. Peniaze. Majetok. Budúcnosť. Vzťahy. A často aj vlastný pocit hodnoty. Je preto alarmujúce, ako málo záchytných bodov má človek v reálnom živote v takýchto náročných situáciách. Chýba miesto, kam by mohol prísť a povedať: „Neviem, čo mám robiť. Potrebujem sa zorientovať.“ Miesto, kde by sa nemusel hanbiť požiadať o pomoc, informácie či radu. Miesto, kde by dostal priestor na vypočutie, pochopenie a povzbudenie. A práve tu vidím veľký význam mediátora. Úloha mediátora je oveľa širšia než uzavretie samotnej dohody. Prax mi ukazuje, že mediátor môže byť pre človeka dôležitou oporou v náročnom období rozvodu. Od prvých úvah o jeho ukončení, cez samotný rozvod až po obdobie, keď je potrebné dohodnúť sa na otázkach, ktoré zostávajú otvorené. Empatický mediátor dokáže človeku pomôcť zorientovať sa v jeho aktuálnej ťažkej situácii. Vie poskytnúť základné informácie o období, ktoré ho čaká. Vie vytvoriť priestor na vyjadrenie obáv a emócií. Vie počúvať. A ak majú obe strany záujem, môže ponúknuť aj samotnú mediáciu. V nej nezaujato a nestranne sprevádza účastníkov procesu a vytvára podmienky na to, aby si dokázali navzájom porozumieť, pomenovať svoje potreby a hľadať riešenie, ktoré bude prijateľné pre obe strany. Mediátor nerozhoduje za nich. Nehovorí im, čo musia urobiť. Pomáha im nájsť cestu k tomu, aby si dokázali dohodu vytvoriť sami. A to môže byť veľmi dôležité. Pretože keď sa človek zbaví obáv a strachu z nevypovedaného a nedohodnutého, keď získa jasnejší obraz o tom, čo ho čaká a s čím môže počítať, môže sa mu postupne vrátiť to, čo v náročnom období často stráca ako prvé. Energiu, vnútorný pokoj a chuť ísť ďalej. A práve v tom môže byť úloha mediátora oveľa dôležitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Rozvod totiž nemusí znamenať koniec všetkého. Môže byť aj začiatkom nového obdobia života. A cesta k nemu môže byť ľahšia, ak na nej človek nie je sám. A ja Vás ňou budem rada sprevádzať. V prípade záujmu ma kontaktujte.